Sviatok súdržnosti, alebo Slaní proti sladkým

Sviatok súdržnosti je jedným z najvýznamnejších festivalov Exodu. Nemá pevný dátum, avšak slávi sa väčšinou na sklonku druhého letného mesiaca. Pripomína rozsiahle násilnosti, ktoré vypukli pred stovkami rokov a takmer privodili zánik celého mesta.

A ako to vlastne celé začalo? Na počiatku, ako to už v takýchto prípadoch býva stál malicherný spor, ješitnosť, urazená hrdosť. Keď sú však v podobnom spore majstri dvoch z najmocnejších cechov, môže to znamenať len a len problémy. A takými mužmi majstri pekárskeho a cukrárenského cechu Ivar Praclík a René Doboška bezpochyby boli - mesto zažívalo jedno z období prosperity a dobré jedlo sa ocitlo na čelnom mieste rebríčka priorít väčšiny jeho obyvateľov.

Vzťahy medzi pekárskym a cukrarenským cechom - alebo slanými a sladkými, ako ich nazývala väčšina ľudí boli odjakživa napäté. Sladkí pohŕdali slanými ako jednoduchými robotníkmi kŕmiacimi chudobný plebs, tí zasa cukrárov považovali za zženštilých, arogantných hlupákov. Nevraživosť sa neustále stupňovala, šarvátky palicami ozbrojených učňov a tovarišov oboch cechov boli na dennom poriadku. Vyskytlo sa tiež niekoľko prípadov sabotáží a znehodnocovania surovín, z ktorého bola promptne obvinená druhá strana. René s Ivarom neustále podávali sťažnosti jeden na druhého mestskej rade, tá však spory nevedela urovnať a zrejme sa o ne ani veľmi nezaujímala, nakoľko istý člen rady ležal už dlhšie na smrteľnej posteli a v rade sa rozbiehal bol o moc. Oba cechy začali platiť žoldnierov, aby sa ubránili prípadnej agresii druhej strany.

Všetko vyvrcholilo, keď sa uvoľnilo miesto v rade a obaja majstri sa spolu s inými zúrivo vrhli do súboja o následníctvo. Už nikto asi nedokáže zmapovať sieť intríg, lží a korupcie, ktorá celú kampaň voľby sprevádzala, jedno je však isté - dva dni pred voľbou bol René Doboška zavraždený. Vinník sa nikdy nenašiel, pre cukrárov to však bola posledná kvapka a vyšli ozbrojení do ulíc. Cechovná sieň pekárov ľahla do hodiny popolom a v meste nastal chaos, keď obe strany sporu vťahovali do vojny cechov stále viac spojencov. Všeobecné nepokoje využilo viacero občanov na riešenie starých sporov, mestská spodina začala plieniť a rabovať.

Pekári sa vtedy zrejme rozhodli preniesť spor na ďalšiu úroveň. Na námestie, kde mali svoj dočasný stan začali z celého mesta zvážať múku, vodu, vajcia a za pomoci niekoľkých mágov pochybnej povesti začali tvoriť bytosť, ktorá sa vymykala všetkým zákonom prírody. Preživší svedkovia neskôr hovorili o kolosálnej mase chlebového cesta, ktorá sa zvíjala na námestí a rástla, až zatienila najvyššie domy.

Vtedy zasiahol Avatar. Z oblohy sa zniesol stĺp ohňa a pohltil námestie so všetkým, čo na ňom bolo. Vzápätí mestom zaznel hrom, ktorý zrazil ľudí z nôh a dočasne ich ohlušil. Keď sa spamätali, už v nich nebolo ani stopy po agresii. Pomaly sa pozviechali a nastal čas opravy škôd - a veru aj bolo čo opravovať.

Nič však nevylieči útrapy lepšie ako čas a tak sa aj táto strašná udalosť stala dôvodom na veselú oslavu. Veľa ľudí v tento deň nepracuje, namiesto toho sa venujú rodinám alebo len tak polihujú. Poobede sa konajú turnaje v zápasení a šerme a celé to zakončí veľká udalosť, ktorá sem v posledných rokoch láka stále viac zvedavcov - "Slaní proti sladkým".

Čo sa pod týmto názvom skrýva? Obyvatelia mesta sa vyzbroja drevenými atrapami pripomínajúcimi zbrane a rozdelia na dve skupiny, pričom jedna predstavuje pekárov a druhá cukrárov. Následne sa obe armády stretnú v boji pred mestskými bránami a zvíťazí tá, ktorá dokáže svojich protivníkom uštedriť viac zásahov. Táto jednoduchá, a pritom zábavná hra sa teší všeobecnej obľube a zúčastňuje sa jej aj veľa ozajstných vojakov. Na druhej strane sa však nájdu aj dobrodruhovia, ktorí si z mešťanov ohánajúcich sa drevenými mečíkmi robia posmešky. Akcia má ale aj hlbší význam - slúži ako pripomienka toho, čo sa stalo a zároveň memento, aby sa už nikdy nič podobné neopakovalo, aby už nikdy neumierali ľudia kvôli tak nezmyselným dôvodom ako chuť jedla. Zároveň je to pre množstvo ľudí neškodný spôsob, akým si môžu vybiť prebytočnú energiu.

Vďaka dreveným zbraniam je hra bezpečná, ešte počas nej nikto neumrel. Iná situácia však nastáva, keď sa mešťania rozídu večer do krčiem zapiť svoje úspechy na "bojisku". Potužení alkoholom sa púšťajú do mnohých bitiek - často zámienkou je, že si niekto nepočítal zásahy - a zbrane, ktoré pri tom používajú už nie sú drevené. Niekoľko ľudí tiež bolo zlynčovaných poriadkumilovnými občanmi pre ich vytrvalé vyspevovanie vulgárnych piesní. A už povestný je prípad garbiara Arnolfa, ktorý neustálym obiehaním línií rozhodol dva ročníky bitky za sebou a v predvečer tej tretej ho našli utopeného v sude na dažďovú vodu.

Napriek týmto škrvnkám na povesti sa jedná o veľmi príjemnú a družnú akciu. Je to jedna z tých tradícií, ktorú by sme mali rozvíjať a uchovať tak pre nasledujúce generácie.