Er„Zastrel ju!!! Zastrel ju!!!“ ozýval sa hromový hlas drakobijca Wodena spomedi vravy a hluku desiatok hlasov… „Šak dočkaj, šak vidýš, že sa to nechce zastaviť… poskakuje to tam jak jebnuté…“ ozvalo sa niekde z davu… „Pozor!!! Chráňte svojeho pána!!!!“ „Kde?“ „Šak postavím sa pred svojho chlebodárcu, nie?“ Jaaj, zase to útočí!!!“ „Ústup!!!“ BANG!!!…
Hromové bang zrazilo harpyju na zem…okrem iného… Keď sa šedá clona dymu pomaly rozptýlila, zhromaždený dav vykašlal veškerý prach, z hláv prítomných sa vytratila brnivá ozvena mohutného výstrelu a prestali štípať oči, naskytol sa Wodenovi, ako aj ostatným akcie zúčastneným ( každopádne menej dôležitým) pohľad na obchodníka Jonatána víťazoslávne stojaceho nad nehybnou harpyjou, držiaceho svoje delo v pozícii a lá nasledujúcich päť minút ma môžete fotiť.
„Heh, ale sme jej dali, čubke…“ postavil sa Woden vedľa Jonathana a s nádychom spolupatričnosti ho bratsky potaľpkal po ramene…
„Šak s takýmto kanónom? Heh, mala si rozmyseť na keho bude skákat ze stromu…“
„Tak tak, svatá pravda, kamarát mój… Není to síce Tantor, ale šak nevadí… ani harpyjin gezicht není úplne na pi.. ee.. na zahodení., ta ne?“
„ Tak tak… tuším si ho vyvesím do krámku…“ uvažoval Jonatán…
„ No nevím, kamaráde, čo si dáš do krámku, ale táto mrcha ide nad moj trón, ako upomienka na další slávny čin Wodena drakobijca…“
„No nevím, kdo strélal z kanónu…“
„Ehm, daňová úlava ehm….“
„Ale šak nejak sa dohodneme, ne? Dvaja civilizovaní a inteligentní ludé sa ždycky nejak dohodnú, ne?“
„Pravda pravda… Aha, kukni tam ide mák… Hej, kukaj čáryfuku čo sme chytili!!! Kde si sa ty flákal?“
„Ale oné, dievčence som zaopatroval… Teda, akože som ich chránil svojimi kúzlami, aby k nejakej újme nedošli“
„Chválabohu, že aspoň dakdo si na ne spomenul.. veru veru, naše kur..átenka si nemóžme dovoliť stratiť… Len čo prídeme domov, pustíme sa do tej malofky devčence…“ velavýznamne Woden zamrkal na radodajky a tie mu odpovedali nacvičeným, silne nepresvedčivým zborovým zahihňaním…
Davom sa začala predierať mohutná, v huni zabalená postava so šiškami na hlave… „Adelka!!! Moja Adelka!!!! Bolo ti to treba?! Ach Matka Príroda, zmiluj sa nad touto hriešnicou, príjmi jej telo do svojich útrob…“ vzlykal tento obor nad telom o pár čísel menšej harpyje…
„Hen, kukni na druida, jak vzlyká kvoli tej čubke, ten není cekom zdravý…“ nezdržal sa Woden…
A v zásade mal pravdu, byť druidom nie je celkom normálne… to už je diagnóza… Choroba z povolania ekologického aktivistu, ktorý bojuje za ronováhu, ale nie je schopný tolerovať systém kompetitívneho vylúčenia… A v tejto súťaži o priestor a poklad, ktorý si harpyja naškrabala od okoloidúcich, vyhráva Woden na plnej čiare… Ale veci sa majú čoskoro zmeniť….
V tábore, respektíve v meste bolo ticho… Tak ono treba veľkú odvahu nazvať tú kôpku dreva a zopár stanov mestom, každopádne skvostne skvejúca sa tabuľa s nápisom Wodenhajm/Wodenvarosz, hompáľajúca sa na rozviklanej bráne, vyvesená s požehnaním najjasnejšie osvieteného Wodena, dáva jasnú výpoveď o tom, či toto zoskupenie narýchlo postavaných budov mestom je, alebo nie…
V meste bolo ticho… Bola teplá bezoblačná noc a jediným zvukom narúšajúcim idylku mesačného svitu bolo expresívne zavýjanie druida, ktoré sa nieslo od jakuzzi spomedzi záplavy šebestiacich hláskov…. Ženských, samozrejme …
Druid však nebol jediný, kto túto noc nespal… Z hlavného stanu pána mesta, z kožušiny neumelecky pohodenej vedľa skvostného trónu, dominanty tejto neútulnej chajdy, nebolo počuť obvyklé chrápanie… Pána mesta evidentne ťažili myšlienky a spomienky posledných udalostí…Ako to len poriešime, pýtal sa Woden drakobijec… Ako len poriešime devčátkam tú malovku…
Avšak druid a Woden neboli jediní, kto sa tejto bezoblačnej, teplej a bezútešnej noci nenechali unášať spánkom… Na lúke nad mestom boli k videniu tiene ľudských postáv, zakrádujcich sa popri úzkom páse lesa... Čierne siluety štyroch postáv s pytlíkom v ruke zohýbajucich sa nad kravskými exkrementami… Hmmm, žeby plánovaný útok na Victoira?
Každopádne, druid, Woden a zberači hovien neboli tejto noci jedinými bdejúcimi…
Hlboko, v skryte lesa horel oheň a okolo neho sa krčila skupinka ľudí…
„Zajtra“ prehovoril ten škaredý…
„Si si istý? Myslíš, že budeme schopní privolať démona za bieleho dňa?“ stále nechcel veriť ten dobrý.
„ Nielenže to dokážeme, ale ukuchtíme ho ešte silnejšieho a ešte väčšieho ako je nakreslený v tej knižke!“ pripojil sa k debate ten zlý.
„ „Neuponáhlajme to páni“ - mäkký, podmanivý hlas- „Vravím vám, nám obom viac prospeje, keď ešte deň vydržíte a môj rituál bude pripravený… Zosúladíme naše útoky, prerušíme rituál Zlúčenia, získame vajce a spirit…A potom budeme neporaziteľný a mesto sa bude musieť pred vami skloniť“
„Tak to teda nie!!! “ ten zlý, „už sme čakali pridlho… Radi ti pomôžeme negermancer, ale s našou vecou nemôžeme dlhšie otálať…“
„Veru,“ pridal sa ten do počtu„ nemôžeme!“
„ Tak tak“ pritakal ten najmenej škaredý z nich, avšak o peknom nemohlo byť ani reči…
„ Pridlho sme čakali, nechali sa zatlačiť mestom do týchto nehostinných lesov, opustili našu svätú pôdu… Tam, v bažinách niekde doteraz hnije naša skvostná dýka, náš najsvätejší relikt, jediný pozostatok po našom pánovi… Ale tu, táto kniha nám zabezpečí návrat na výslnie, na miesto, ktoré nám odvekým právom prináleží…“ pokračoval zlý…
„ Ale druid…“ opáčil mäkký podmanivý….
„ Vieš čo nám môže tvoj druid?! Ako som povedal, z úcty k tebe ti oplatíme tvoju pomoc a pomôžeme ti získať vajco… ale tou dobou už budeme sedieť na tróne toho samozvaného privandrovalca, ktorý sa vôbec neštíti tak nehorázne klamať a prisvojovať si zásluhy na usmrtení draka… koľká bezočivosť!!!!“ neudržal nervy na uzde ten zlý, zbrunátnel a kopol dobrého…. Dobrý, pretože bol dobrý, sa na neho tak trochu škaredo pozrel a povedal, že to od neho nebolo pekné…
„ Dobre, je to ujednané… zajtra na obed sa začne peklo…“ uzavrel škaredý…
„ A prečo na obed? Nemali by sme zaútočiť v noci?“ ozvalo sa niekde z pléna…
„ Nie, lebo v noci je tma, zima, behajú po vonku všelijaké hrôzostrašné bytosti a navyše je tma…. Tak, áno, tma… nekukajte tak na mňa, ide sa spať kultisti, zhasínam“ rezolútne uzavrel debatu zlý a vymočil sa do tlejúceho ohniska…
„Dobrú noc“
„Dobrú noc“
„Dobrú“
„Ticho!!“
„Pardon“
„Ach jo“….
Keď sa Woden zobudil, slnko bolo už vysoko na oblohe a pálčivé svetlo spôsobilo, že veškeré osadenstvo mesta bolo k nájdeniu v putyke chránenej aspoň provizórnou strechou pred horúcimi lúčmi slnka. Woden napochodoval do krčmy ako obyčajne – hrdo, so vztýčenou hlavou a v plnej zbroji… To znamená opásaný koženou suknicou, jeden kožený remeň cez prsia, kožený náramenník a na hlave čelenka, podľa obyčaju barbara Wodenovho formátu tiež kožená… V krčme sedelo veškeré možné obyvateľstvo, usadené, respektíve postavené podľa spoločenského postavenia… Krčmár sedel za vysokým pultom s veľavravným úsmevom na perách, ktorý neomylne prezrádzal, že slnko, ktoré nahnalo toľkú masu do jeho podniku, je momentálne jeho najlepším kamarátom. A to aj napriek faktu, že sa potil ako somár v kufri… Spoločenská elita Wodenhajmu okupovala dva samojediné stoly a viedli učenú dišputu na tému, kto je väčší hrdina… Felčiar si chcel vyslúžiť titul najodvážnejšieho svojou tak trochu morbídnou historkou o zápolení s črevným katarom goblinského alchymistu, arcimág sa snažil upútať tamprítomné obecenstvo celkom jasne vymyslenou príhodou o dračici Nore, obchodník Jonatán tvrdil, že obchod samotný je hrdinstvo, načo sa ozval arciklerik Rasytslaf, že je to svätosvätá pravda a že sója klesá…
Miesto pri stole ešte patrilo veliteľovi ambasády z Glamrillu, Andronisovi de Nante, kupodivu aj jednému temníčkovi, teda drowovi… volal sa Milkaššš a v skutočnosti boli jeho myšlienky veľmi temné, celkom tak, ako sa na temníčka patrí, a bol to práve Andronis, ktorý sa mal stať jeho obeťou. Milkaššš bol nájomný zabijak, vrah na zavolanie, ľudský odpad…. Ešteže to bol drow, lebo ľudia majú aj tak dosť svojho vlastného odpadu… ďalej boli okolo stola usadení dvaja trpaslíci – klerici, jediní vierozvestci v tomto bohom zabudnutom kraji… a pochopiteľne kurtizány… tie pri tak dôležitom stole nemohli chýbať. Akonáhle sa Woden priblížil k stolu, v putyke prítomné osadenstvo sa rozostupovalo a hlboko ukláňalo. Bolo treba uvoľniť miesto pánovi mesta. Arcimág, to sa vie, rozhodne vstať nemohol, spoločensky bol na tom príliš cenenou osobnosťou. Veľkňaz sa, samozrejme, tiež neobťažoval… Rovnako sa zachovali aj obchodník a felčiar…. Dámy tiež nebolo zrovna spoločensky vhodné vyrušovať z ich mámivého šťebotania, takže to ostalo na trpaslíkov. Všetkým bolo od začiatku jasné ako to dopadne, napokon, čo majú nejakí prašiví škreti sedieť za stolom s tak váženou spoločnosťou… Jediný problém vznikol medzi trpaslíkmi samotnými, keď sa dohadovali, ktorí z nich uvoľní svoje miesto Wodenovi. Ich rozpor ukončil do šenku vstupjúci druid, pohvizdujúci a poskakujúci, evidentne už pozbavený akéhokoľvek žiaľu nad stratou milovanej harpyje. Druid, pre ktorého sa v krčme miesto vždy našlo. Akonáhle zaujal Woden svoje miesto, museli si prítomní, ako napokon každé ráno, vypočuť hrdinský príbeh o tom, ako porazil draka a oslobodil tak túto znivočenú zem… Wodenov príbeh, ako napokon každé ráno, podporil všeobecné veselie a ako každé ráno bol uznaný za ten najhrdinskejší, najstatočnejší a všeobecne vo všetkých smeroch najlepší príbeh. Pochopiteľne sprevádzaný ohromným potleskom… Keď Woden dokončil svoj príbeh o skolení draka, mohli prísť na radu aj ďalší, menej dôležití ľudia s ich menej dôležitými, podružnými históriami….
„…a potom sme sa na nich vrhli a posekali sme ich ako prasatá“ chválil sa Udod Očko.
„ A najlepšie na tom bolo, že taký týpek si myslel, že mám nejaký Popros amulet“ zaburácal hromovým smiechom a spiklenecky zažmurkal na svojho druha„ a prišiel ku mne a že ,prosím si ten amulet´a ja že ,čo prosíš?´ a on že ,ten amulet´ a ja že žiadny nemám a on že ,fakt“ a ja že ,zabite ho chlapci´… A bolo… To bol jaký koreň, heh… A potom tam ešte nabehli kultisti a tak sme ich rozprášili až hanba… veru, pobili sme ich ako siroty… to bola bitka, páni“
Opodiaľ, niekde na druhom konci krčmi práve prebehiala rekonštrukcia dozvukov lovu na Tantora, pri ktorom sa chytila harpyja a následne, už počas dozvukov ulovil ettin.
„ A stráže ho chytili, mág sparalyzoval a Woden si zobral ten svoj luk, vieš ktorý, a strelil a rovno do stredu…“
„ Woden mal kušu, ale to je detail, pokračuj…“
„Ako keby na tom záležalo. Pravím vám, Woden by aj baranicou človeka zahlušil… No proste, prestrelil toho ettina, jak keby sa nechumelilo… No prisám fakt, natiahol druhý krát a rovno do ďúry to trafil. Do tej istej, kam aj prvý. Po tomto som fakt že začal veriť, že toho draka skolil celkom sám… No a potom si toho postreleného ettina odvédol domov v čarovných reťazách, ale to som už nevidel, lebo dačo sa šustlo na opačnom konci lesa, išel som sa tam kuknúť a videl som troch, nie, nie troch, piatich kultistov… Namojveru, siedmich všivavých kultistov jak sa zbrojili, meče si obzerali, celkom jasne sa chystali k dalšému útoku… No neváhal som ani okamih a tak som ich tam porúbal, že si ešte dlho budú rany lízať… ak to teda náhodou nekerý z tých desátich prežil, čo nerátam“
V ďalšom temnom zákutí lokálu sa spomínalo, ako si mesto takmer umučilo jediného použiteľného alchymistu…
„Najlepšie na tom bolo, keď ho žeravými reťazami švácali… Tak skučal ten zasran zelený… Ech, to bol krásny pohľad… A ten zvuk.. no proste jedna báseň… Jediné šťastie mal ten smraďoch, že tie ostatné zelené čubky čorli mágovi štít spred veže, ee.. stanu. Keby si ho videl ty kokos.. Ak sú všetci mágovia takí malicherní a výbušní, chvála bohu, že ich je tak málo.. Nuž čo naplat, nemôže si Drakobijec vydržiavať nahnevaného mága, musel mu dať goblina a vymenili ho za štít…“
„ A to bol aký štít?“
„ Šak ten zlato červený, čo mal položený pred ve.. stanom“
„ A to bol nejaký čarovný?“
„ Pokiaľ viem, tak nie.. Šak ti vravím, je to úplný čudák, robiť taký bordel kvôli nejakému štítu… Každopádne, to je detail… Jak sme išli pre štít ku goblinom, ja som bol tiež v tej kompánii, no proste, jak sme čakali na zelených, vyrútilo sa na nás bezmála dvadsať kultistov… no, možno ich aj bolo dvadsať…. Ťažko povedať, dvaja traja hore dole… ale neváhali sme, nezlakli sme sa, vytasili naše zbrane a nechali tam jedno veľké krvavé jazero… to ti povdám, ak nepršalo, ešte to tam musí byť“ (celkom pochopiteľne, deň predtým navečer spŕchlo…)
Každopádne, keď už bola reč o mágovi, aj on mal v rukáve zopár vychytených historiek… Avšak tak, ako dobre sa počúvali, rovnako dobre sa dalo pochybovať o ich vierohodnosti… Po vskutku dychberúcom, ale naskrz vymyslenom príbehu o starovekej striebornej dračici Nore, prišla narad pomerne čerstvá historka z predchádzajúceho dňa, ktorá celkom pochopiteľne opisovala ďalšie krvavé rozprášenie nejakej zatúlanej bandy kulitsotv, ako napokon všetky historky posledných dní, ktoré navyše udávali celkom hrozivú výpoveď o počte kutlistov, ktorí by sa ani nemuseli nejak významne zoskupovať, aby dobyli celý Wodenvarosz a ako čerešničku by si dali aj Goduv( kráľovstvo, s ktorým mal pletky Woden Drakobijec)… Celkom úsmevné, povedal by som, obzvlášť keď vezmeme do úvahy, že počet kultuistov bol momentálne zredukovaný na päť kusov… Dobrého, zlého, škaredého, toho najmenej škaredého z nich(ale ako sa už povedalo, od pekného mal hodne ďaleko) a jedného do počtu…
„No rychle, sem polož toho trpazlíka, nech môžeme začať“ komandoval ten zlý. „No dobre, postav sa tam, a pohni sebou… Dobre, ty negermancer, budeš čítať toto tu a ja si idem čupnúť tam do stredu… A potom, keď dokončíme rituál, Wodenhajm niečo zažije…“ zlovestne sa zablýskalo v očiach zlému, ktorý sa evidentne nevedel dočkať minúty, kedy bude komplet od hlavy až po päty červený… Zlý hral totižto v kultistickom združení, popri roli zlého aj úlohu pózera…
„Takže začíname!!“ zvolal nekromant a začal s predčítavaním:„ Hlboko sa jej pozrel do očí... bola napätá, vedela, čo sa stane... Vedela, že už čoskoro nastane ona chvíľa... chvíľa, kedy torpédo lásky dorazí do prístavu nádeje...
„Eee, zlá kniha, hehe“ prerušil ho s priblblým úsmevom na tvári ten zlý...„ Tú vedľa si zober, “
Rituál započal niekedy po dvanástej, len zopár desiatok metrov nad doposiaľ nič netušiacim mestom… Traja z kultistov stáli každý na jednom konci trojcípej hviezdy pozostávajúcej z troch mŕtvych tiel symetricky uložených na zemi… Okolo celej, a nutno povedať, že vskutku umeleckej formácie boli rozostavané čierne sviečky uzatvárajúc tak kultistov do horiaceho kruhu… Nekromancer stál pomimo kruhu a pomáhal štvrtému kutlistovi udržiavať kúzlo… Kúzlo rituálu predčítaval ten dobrý z knihy pofidérneho pôvodu a veľavravného názvu… Dobrý kultista otvoril Luciferův Trůn a rituál sa mohol začať… Ešte pre poriadok, aby sme niektorého z kultistov neurazili…. posledný, piaty kultista, ten zlý, stál uprostred celej, tak dlho pripravovanej zostavy, pri hlavách len nedávno zavraždeného trpaslíka, elfa a človeka… Tak to vyžadoval rituál... Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo. Dobrý predčítaval, nekromancer kontroloval a pokukoval po odhodenej knihe, zlý netrpezlivo čakal a ostatní sa nudili… Rituál trval príšerne dlho, čo bolo okrem iného, spôsobené nedostatkom presvedčenia toho dobrého, ktorý predčítaval a náročky zdržoval, nakoľko si ešte stále nebol istý tým, či robia správnu vec… Ale akokoľvek pochyboval o svojich činoch, vedel, že nič nemá význam, že svojmu osudu neunikne… Narodil sa ako kultista, ako kutlista sa musí aj správať. A ako kultista aj čoskoro zahynie, každopádne to malo ešte len prísť…
A navyše mal inštrukcie od organizátorov, vylučujúce akúkoľvek sabotáž v radoch kultu…
Bolo teplo… Nepríjemné, dotieravé teplo a navyše sa míňali zásoby vody… Na to si už ale ľudia zvykli, napokon, Wodenov bazén mal prednosť pred vyprahnutými hrdlami nejakých, Wodenovi neznámych pätolízačov… Obraz mesta bol ako obvykle celkom fádny, ničím nezaujímavý… Sedelo sa v krčme, tvárilo sa, že je čo piť a hovorilo pokiaľ čo najmenej… Niečím sa však dnešné popoludnie odlišovalo od tých minulých… Narozdiel od posledných dní nesedeli v krčme zástupcovia čierneho ľudu a aj zelených tu bolo akosi pomenej.. Respektíve len jeden jediný, ako obvykle ignorujúci ubíjajúce teplo a neznesiteľné sucho, pobehujúci okolo krčmy, neustále sršiaci hyperaktivitou a neúnavne mrmlajúc si niečo, čomu nikto nerozumel a radšej ani nechcel rozumieť… Áno, uhádli ste, bol to člen Wodenovej gardy, večne hlučný goblinský mág Vik…
Ostatní len nemohúcne sedeli a rozmýšlali, čo by tak robili, keby sa im chcelo… Obchodník Jonatán si prepočítaval dnes ráno zarobené bubáky, samozrejme len v duchu… Woden úzkostlivo hľadel na ružové dvere bordelu a nenechal tak nikoho na pochybách, čo by robil zo všetkého najradšej… Druid bol kúsok činorodejší… Rovnako hľadel na dvere bordelu, každopádne, z opačnej strany ako Woden… Nič viac, pochopiteľne, už robiť nemusel, o všetko sa postarali radodajky, ktoré ani teplo nedokázalo odradiť od zárobkovej činnosti… I keď nutno dodať, svoje služby ponúkali akosi unavene a všeobecne pôsobili tuho nepresvedčivým dojmom… Mág tupo hľadel na dno prázdneho pohára a celkom určite rozjímal nad nejakým závažným čarodejným problémom. I keď všetci ostatní by odprisahali, že spal, a ich teóriu by silne podporovala slina stekajúca mu po brade… Krčmár sa radšej ani netváril, že uvažuje a hlasným chrápaním dal všetkým najavo, že spí a nehanbí sa za to… Krásna idylka letného popoludnia mala však už čoskoro nabrať iný smer…
„ÚTOČIA!!!“ vrazil do krčmy jeden z členov Wodenovej gardy, zadýchaný a spotený. „Čo? Kde? Kto? Ako?“ nestačili sa diviť návštevníci putyky, i keď to bolo jediné, čo boli schopní urobiť, pretože nejaký útok rozhodne nebol dôvod k zmene polohy…
„Ticho chabrusáci!!!“ utíšil vravu Woden… „Pekne pomalu šohaju… Kto útočí? A na koho?“
„Milostivý pane, démon útočí…“
„Ejha, to nebude dobré…“ pokrútil hlavou Woden.„A na koho?“
Obsadenstvo sa len pochytalo za hlavy a neveriacky krútili hlavou. Ničmenej, toto už bol dôvod aspoň na náznak pohybu…
„Ehm, na nás, pane…“
„Ako? Kde? Čo?“ začínalo Wodenovi pomaly zapalovať…
„Na nás, pane. Kultisti a vedú so sebou démona zozadu, od cintorína… A idú s nimi aj zelení… A aj temníčkov som tam tuším videl…“
„By ma zaujímalo, kde sú ale drowovia“ poškrabal sa za uchom Woden Drakobijec…
Načo sa ozvalo ďalšie zborové plesknutie rúk o čelo a naskytol sa tak pohľad na desiatky neveriacky krútiacich hláv, ako tomu bolo pomerne často v prítomnosti pána mesta…
„Híííí“ poňal Woden Dakobijec náhle podozrenie… a začal vydávať rozkazy..
„Garda k u mne, chráňte svojho pána. Vy piati, urobte vzadu provizórnu barikádu… Ty mi dones môj meč… Jonatán, ty si choď pre kanón… Zobuďte niekto mága… Klerik, ty pôjdeš… Kde je klerik? Choď nietko pre klerika!!!! A garda ku mne, chrániť svojho pána!!!“
„Hmmm, no neviem Helga… ale asi to predáme… Sója išla zase dole… a kukurica sa tlačí už desať dní hore… Uvedomuješ si, čo to znamená pre Londonské syry?“
„ Vznešený pane, zle je… Démon napadol naše mesto, potrebujeme Ťa ó najsvätejší!“
„Bože na nebi, tí papľuhovia nás naozaj napadli? To je dozaista trest za ten bordel čo nechal Woden postaviť… A tie zlorečené ženy, čo si tam nasťahoval… Vravím vám bratia, žena je najväčšie zlo, aké nám boh mohol postaviť do cesty… Nie démona, ale radodajky treba pozbaviť žitia!! To oni na nás kliatby uvrhli, to oni nás pošpinili a znesvätili, treba ich vykázať odtiaľto a v celibáte na môj dušu žiť!!!“
„Ehm, nechcem Ťa vyrušovať svätý muž, ale útočia na nás“ ozval sa s trochou neistoty v hlase gardista.
„Samozrejme môj mladý učeň… Neboj sa, svetlo nám ukáže správnu cestu… A nezabudni môj mladý bezverec, nesmieme podľahnúť nástrahám temnej strany… Strach a hnev vedie k temnej strane môj učedník… učedník? Kde je?“ nikto neodpovedal. Ani jeho sprievodca burzou, krištáľová guľa Helga…
Keď sa arciklerik Rastyslaf dostavil k provizórnej hradbe, démoní sprievod bol už nadohľad… Za umelo vytvorenou bránkou bol cítiť strach, obavy a neistotu… Rastyslaf sa chcel pustiť do verejnej osvety, chcel povzbudiť ducha a ukludniť myseľ. Ako však býva dobrým zvykom, nikto ho nepočúval a tak si arciklerik sadol do krčmy. Mág s Wodenom spriadali svoje siete za hŕstkou gardistov a evidentne chystali ďalší z ich povestných strategických presunov. Pred provizórnou bránkou však tou dobou už stála pestrofarebná skupina pobudov, zlodejov, marodérov a bohvie ešte akej chamrade… Spoza kultistov sa vystrkovali šišaté zelené hlavy gobos, z povedľa stojacich čiernych tvári svietili akurát tak žlté zuby drowov, na čo felčiar zareagoval odbornou poznámkou o nedostatku zubnej hygieny. No a v popredí sa skvel ohromný červený démon s ohromnými rohami vytŕčajúcimi z jeho chrbta, ohromným mečom a ohromným umeleckým cítením, keď zaujal pózu, ktorá mohla byť s najčistejším svedomím použitá ako predloha pre sochu mladého Adonisa…
Všetko bolo hrozivé, strašné, dychberúce, proste také, ako malo byť, kým demón nezahlásil:
„ Tak a sme tu. Vydajte nám mesto“
Wodenhajm nevedel, čo si má myslieť… Stál pred nimi síce démon, ale čakalo sa, že prišiel sem zabíjať a nie vyjednávať.. to je čudný démon…
Každopádne, rovnako ako nelogický to bol démon, rovnako aj jeho požiadavka bola nelogická a proste sa to skončilo veľkou bitkou… Bola krátka a veľmi krvavá. Až hlava stojí nad tým, že po bitke bolo dokopy len 9 mŕtvych… A to tam lietali meteory, ohnivé gule, šípy, jeden nepodarený a nie zrovna najpresnejší hromadný berserk, pomútenie zmyslov a zasiatá krvilačnosť do duší bojovníkov, ktorú zoslal sám arcimág, na čo sa následne schoval do svojho tak obľúbeného magického kruhu. Semipermeabilného pochopiteľne, čoskoro sa k nemu mal totižto pripojiť pán mesta. Woden zatiaľ rozosieval údery svojim mečiskom a zákerným obchvatom sa mu podarilo dostať démonovi za chrbát a zaútočil zúrivo ako tiger a silne ako býk. Keď sa démon pomaly, ale isto otočil, po Wodenovi už nebolo ani stopy . Tou dobou bol už v bezpečí magického kruhu. Po niekoľkých stovkách rozdaných úderov, čo by naznačovalo desiatky mŕtvych bojovníkov bolo všetkým jasné, ktorým smerom sa bitka uberá a ako sa skončí. Goblini a temníčkovia dostávali na prdel, kultisti už dýchali prach a démon bol v obkľúčení desiatky gardistov… A vtedy to prišlo… Arciklerik vyšiel z krčmy, aby sa postaral o osud toho zlopovestného zlorečníka červeného, mág usúdil, že bolo dosť nečinného prizerania a vystúpil z kruhu, pričom narazil na Milkašša...
Ten sa promenádoval stredom bitky a po každom schytanom údere ukázal prstom na dotyčného a takým americkým spôsobom sa uchechtol. Pristavil sa pri mágovi, oprel sa o neho a naviazal nezáväznú konverzáciu s mierne koketným podtónom, na čo mu mág odpovedal jedným veľavravným :„ Ehm“
„Pekný amulet“ naviazal čarodej„ o tom som už čo si čítal... Počúvaj čierna tvár, môžem ťa o niečo požiadať... alebo nech sme presní poprosiť?“ láskavo, tak trochu otcovsky, sa na na Milkašša usmial mág.
„Mno.. ech... heh... tak, ja už asi aj pôjdem... ešte musím vodu z potoka nanosiť a nejaké temníčky zaopatriť a malé temníčatá vykúpať.. tak sa tu majte...“ a chvatným krokom sa vybral čo najďalej od bojiska.
Posledným výjavom bitky bol demón spútaný na zemi, strapatý a znudený, obkľúčený trpaslíkmi, arcimágom a Rastyslafom, ktorí do neho pichali palicami, kladivami a bohvie čím všetkým a skandovali čosi, čo bezpečne považovali za zlo vymietajúce exorcismy...( poznámka organizátora - po pravde to skôr pripomínalo finále snookru, keď hrá O´Sullivan a do publika si privedie kamarátov feťákov- tiež sa tam strká palicami do gulí a je veľa kriku okolo toho)
V skratke, démon bol porazený, kultisti rozbití, temníčkovia v podstate tiež, goblini sa stiahli do svojej krásne zapáchajúcej bažiny a Woden drakobijec si uhájil česť a mesto... Teda skôr len mesto, ale o tom potom... A napokon, ani to mu nevydržalo dlho, takže ani mesto... Vlastne zostal ako chudák... nuž čo, ľahko prišlo, ľahko odíde...